Prijmime kríž

2025-03-09

(Lk 4, 1-13)

        Ešte nikdy v minulosti sa nevynakladali také ohromné sumy na predĺženie života, na oddialenie staroby, na uchovanie mladosti, ako v dnešnej dobe. Človek chce žiť, dlho žiť, bez konca žiť. Človek by si prial len taký svet, na ktorom by bolo iba slnko a nie tma a chlad. Keby to záležalo len na nás, mali by sme iba dve ročné obdobia: jar a leto.
        A Ježiš pozná našu túžbu žiť večne, a preto nám v dnešnom evanjeliu ponúka svoj recept na udržanie života. Žiada od nás, aby sme odolávali pokušeniu a žili trochu duchovnejšie. Kristus na nás kladie takúto požiadavku preto, lebo vie, že človek stavia svoju túžbu po živote často na nesprávnu kartu,  na  pozemský život. Kto postaví všetko na túto jednu kartu, ten určite prehrá, lebo klásť všetko len do tohoto pozemského života je riskantné, môžeme mnoho stratiť pre večnosť. Potom nám nepomôžu žiadne pilulky, injekcie, kozmetika, ani elixíry života, lebo nakoniec nám vypadne z rúk aj tento pozemský život. Ježiš nám radí, že nekonečnosť života sa dá dosiahnuť tak, keď necháme trochu bokom to pozemské a viac myslíme na to, čo je večné. Keď človek zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje Ježiša.
        Ježiš od nás žiada, aby sme vo svojom živote prijali aj utrpenie. Prijať utrpenie a kríž v živote, to neznamená špekulovať, rozmýšľať a snažiť sa pochopiť utrpenie. To neznamená o utrpení iba rozprávať, písať básne a oslavovať utrpenie. To všetko sú len slová, slová, iba slová. My kresťania musíme utrpenie prijať. Musíme svoj kríž niesť, i keď je možno taký ťažký.
        Kdesi ďaleko od nás stojí v tejto chvíli v nejakom dome, alebo v tichu kostola, alebo na zákrute osamelej cesty zlomený muž, ktorý vo svojej biede spína ruky, šepká nesúvislé slová a ďakuje Bohu, že ho stvoril a urobil schopným prijať utrpenie, že ho  urobil schopným lásky. Inde zase, pritíska matka naposledy svoju tvár k malej hrudi, ktorá už nikdy nebude dýchať. Matka pri posteli svojho mŕtveho dieťaťa ponúka Pánovi vzdych svojho oddaného srdca a v tej chvíli akoby začula jemný hlas Stvoriteľa: „Odpusť mi. Jedného dňa sa dozvieš, pochopíš a budeš mi ďakovať. Avšak,  čo dnes od teba žiadam, je tvoja odovzdanosť, odpusť.“
        Títo obaja, sužovaná, skúšaná žena i zlomený muž nerozmýšľali rozumom, nesnažili sa pochopiť prečo. Áno, v tom okamihu, kedy vzali na seba pokorne svoj osud, vtedy sa v nich naplnilo tajomstvo stvorenia. Zatiaľ, čo bez toho, aby si to uvedomovali – vzali na seba kríž, plne uskutočnili Božiu ponuku, plne pochopili Kristovu lásku alebo krátko: Stali sa svätými!
        My možno nemáme v živote také ťažké a bolestné kríže. Ale určite každý jeden z nás trpí. Nuž vezmime svoj kríž, ktorý nám Ježiš podáva a umiestnime ho vo svojom srdci. Majme ho ustavične pred očami a držme ho v objatí. Nikdy nevlečme svoj kríž za sebou, ale držme ho vo svojom náručí. A ak sa kríža bojíš, aj tak ho v živote stretneš, ale vtedy na tom kríži nenájdeš Ukrižovaného Boha. Ale ak sa nebojíš niesť svoj kríž s láskou, vtedy ťa Kristus sám ponesie a jeho zakrvavené ramená ťa podoprú. Vtedy sa kríž stane uzlom medzi jeho srdcom a tvojím a budeš vo svojom utrpení šťastný.