Radosť z pokánia

2025-03-23

(Lk 13, 1-9)
        My ľudia si neradi priznávame svoje chyby, neradi si priznávame, keď sa previníme. A v tejto pôstnej dobe sa vyžaduje od nás práve toto, priznať si chyby, zmeniť svoj život k lepšiemu. Preto sa niet čomu čudovať, že sa nám slovo pokánie zdá čudné a dotieravé.
        Aj Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: „Ak sa nebudete kajať, všetci zahyniete.“ A opakuje nám to dokonca dvakrát, keď spomína tragické udalosti zo života obyvateľov Jeruzalema.
        Z počutého je nám zrejmé, aké je veľmi dôležité pokánie. Všetci ľudia na svete, tí hriešni i tí spravodlivejší, tí vinní, či menej vinní, všetci bez rozdielu, máme dve možnosti: alebo pokánie, alebo večná záhuba. Mnohí si však pokánie vysvetľujú nesprávne. Keď počujú toto slovo, myslia si totiž, že sa treba pomodliť päť otčenášov a zdravasov alebo že v piatok nesmú jesť mäso alebo nemôžu vypiť ani kvapku alkoholu. Mnohí si myslia, že pokánie je totálne prestať fajčiť, nepozerať televíziu, ale naopak myslieť len na krížovú cestu, modliť sa bolestný ruženec, a potom utekať na spoveď. 
       Majme však na pamäti, že pokánie treba konať také, aké žiada Ježiš a to je hlboká vnútorná premena nášho života. Musíme sa hlboko premeniť vo svojej duši tak, ako sa premenil Šavol na horlivého apoštola Pavla, ako sa  premenil mýtnik Lévi na nadšeného apoštola a evanjelistu Matúša, tak ako sa premenil lotor na kríži na kajúceho muža. Takto sa premenil aj márnotratný syn v náručí svojho milujúceho otca na verného syna. Každé naše premenenie žiada tri vnútorné úkony: Jeden sa vzťahuje na našu minulosť, druhý sa dotýka našej prítomnosti a tretí budúcnosti. Čo sa týka minulosti musíme sami tvrdo odsúdiť svoje hriechy, svoj zlý prístup k životu, ak nás to trápi. V prítomnosti, dnes, teraz musíme pocítiť bolesť nad tým, čo sme pokazili. A do budúcnosti si dať silné predsavzatie, že s Božou pomocou sa nám podarí nájsť znova pokoj a mier vo svojom vnútri.
        Veľmi dôležitým Ježišovým motívom k pokániu je, aby sme sa premenou života vyhli večnej záhube. A chce, aby sme boli šťastní, lebo je nesmierne drahocenná v živote človeka chvíľa pokánia! Francúzsky kráľ Ľudovít XV. žil nemravným, bezuzdným  životom. Ale jeho dcéra Lujza bola rehoľníčka v kláštore a tam sa denne modlila za obrátenie svojho otca pred drahocenným krížom, ktorý si priniesla do svojej izby z kráľovského paláca. Jej otec – kráľ v dôsledku nemierneho života upadol do ťažkej choroby. Lujza pred týmto krížom v slzách prosila o milosť pokánia pre otca. Keď už nemala síl sa modliť, poslala tento kríž svojmu otcovi do paláca s odkazom: „Drahý otče, pred týmto krížom som celé dni a noci prebdela v modlitbách za vás. Prosím vás, dovoľte, aby tento kríž bol teraz vo vašej izbe, aby sa vaše oči aspoň občas stretli s láskavým pohľadom ukrižovaného Ježiša.“ Otec pohliadol na kríž, spomenul si na svoju dcéru Lujzu a zachvel sa na duši. V tom momente sa v jeho duši udiala premena. Odsúdil svoju hriešnu minulosť, rozplakal sa v bolesti nad svojimi hriechmi a tíško opakoval: „Bože, odpusť mi pre krv Kristovu!“ Dal si zavolať kňaza i dvoranov, vzal do rúk tento kríž a povedal: „Odprosujem vás všetkých i celý národ za to, že som dal zlý príklad svojmu ľudu. Ak mi Boh dá ešte žiť ďalej, budem žiť mravne a bezúhonne pre dobro vás všetkých.“ Potom sa dlho spovedal a po spovedi vyhlásil: „Až teraz mám v duši pokoj, radosť a šťastie.“ 
        Pochopme zmysel a význam pokánia a všetci pred veľkou nocou precíťme, aký pokoj, radosť a šťastie pokánie prináša .

Premenenie Pána – posilnenie viery pri svätej omši

2025-03-16

(Lk 9, 28b-36)
        Všetci ľudia sa podobáme v tom, že nám raz všetko zovšednie i tie najkrajšie a najpotrebnejšie veci. Už malé deti veľmi túžia mať krásne hračky, ale keď ich majú, pár dní sa s nimi hrajú a potom ich odhodia do kúta. Starší túžia mať krásne šaty, oblek a keď šaty chvíľu ponosia, zovšednejú. Túžime sa s niekým zoznámiť a mať dobrého priateľa, a keď sme s ním dlhšie, zunuje sa nám.
        Apoštoli boli tiež každý deň s Ježišom, počúvali jeho slová, videli jeho skutky a obdivovali ho, ale časom si na neho zvykli, zovšednel im. Potrebovali zážitok, ktorý  by ich vyviedol z tejto všednosti.
        Sám Ježiš si dnes apoštolov volá na horu, do samoty, ďaleko od všedného života. Tam sa v tichu pred nimi premieňa. Tam sa pred nimi objaví aspoň na chvíľu čistý jas a božská krása Ježišova. Apoštoli sa presvedčili, že Ježiš je skutočný Mesiáš, keď z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie!“ Boli tak naradovaní z tohoto zážitku, že ani nechceli odísť z hory. Toto šťastie ich naplnilo natoľko, že zostali verní Kristovi do konca života, až po mučenícku smrť.
        Aj my sa niekedy potrebujeme vymaniť z našej každodennej všednosti života. Potrebujeme aspoň občas nájsť chvíľu ticha, nájsť posilnenie do ďalších dní, a tak hľadáme. Hľadáme na horách, v lesoch, na dovolenkách, pri mori. Možno nájdeme oddych, odpočinok, osvieženie. Otázne je, či si každý človek môže dovoliť takéto  dovolenky a výlety. My veriaci však máme inú možnosť, máme túto možnosť každú nedeľu. Veď prečo by nemohla byť tá chvíľa hľadania v našom živote nedeľná svätá omša? Prečo by sme sem nemohli prísť na hodinku vytrhnúť sa z ruchu každodenného života? Ale žiaľ, už aj nedeľná omša nám zovšednela, stala sa zbytočnou a nudnou. Stratili sme je význam a zmysel pre svoj život. Zabudli sme, že sme v blízkosti Ježiša, ktorý nám dá odpočinúť, ktorý je pre nás prameň, v ktorom sa dá občerstviť.
        Niektorí ľudia, čo nechodia na svätú omšu, tak trochu s iróniou vravia: „Načo tam mám chodiť. Keby tam aspoň niečo rozdávali!“ A pritom možno myslia na cigarety alebo na pohár piva. Dejiny Cirkvi nám dosvedčujú, že pri omši dostaneme viac, než pohostenie. Vieme o prvých kresťanoch, že cisári rozkázali, aby boli pochytaní a povraždení, ak ich prichytia konať svätú omšu. Preto sa kresťania schádzali v noci, v podzemných chodbách a tam obetovali. Bola to naozaj obeta. Obetovali svoju moc, spánok a veľa ráz aj svoj život. Či by to urobili za cigaretu alebo pivo? 
	Alebo keď pred dvesto rokmi vo Francúzku zatvárali kostoly a zakázali slúžiť svätú obetu, kresťania sa potajomky schádzali na skrytých miestach. V prístavnom meste Le Havre prišli na zvláštny nápad. Keď prišla polnoc nasadli do člnov a vyviezli sa na otvorené more, kde bolo vidieť v diaľke matné svetlo. Tam na mori, na loďke v diaľke, čakal na nich kňaz. Priblížili sa k nemu, obklopili ho zo všetkých strán na svojich loďkách, kňaz sa obliekol do rúcha a pri mihotavom svetielku tam slúžil svätú omšu. Keď bolo pozdvihovanie, všetci klakali vo svojich loďkách a po požehnaní odplávali na breh do svojich príbytkov. Či by to robili za cigaretu alebo pivo?
        Svätá omša nám dáva oveľa viac. Je to pre nás ako premenenie Ježiša pred apoštolmi. Lenže mnohí z nás si to neuvedomujú, stratili sme pojem o potrebnosti a význam omše v živote našom. Nám je potrebnejšie kadečo iné v nedeľu, ale vôbec nevidno, že by sme boli spokojnejší alebo šťastnejší. 
        Ja z tohto miesta nemôžem nikoho nútiť, ale napriek tomu vyzývam - skúsme si predsa len teraz uvedomiť, my, ktorí sme tu, že odpočívame v tieni Kristovej veľkej lásky. Tu sa osviežujeme jeho slovom, modlitbou a spevom. A potom odpočinutí a osviežení na duchu odchádzame s jeho požehnaním do každodenného života, aby sme svoj život naozaj žili. Ďakujem vám, ktorí ste tu dnes prišli a ktorí tu radi chodievate.

Prijmime kríž

2025-03-09

(Lk 4, 1-13)
        Ešte nikdy v minulosti sa nevynakladali také ohromné sumy na predĺženie života, na oddialenie staroby, na uchovanie mladosti, ako v dnešnej dobe. Človek chce žiť, dlho žiť, bez konca žiť. Človek by si prial len taký svet, na ktorom by bolo iba slnko a nie tma a chlad. Keby to záležalo len na nás, mali by sme iba dve ročné obdobia: jar a leto.
        A Ježiš pozná našu túžbu žiť večne, a preto nám v dnešnom evanjeliu ponúka svoj recept na udržanie života. Žiada od nás, aby sme odolávali pokušeniu a žili trochu duchovnejšie. Kristus na nás kladie takúto požiadavku preto, lebo vie, že človek stavia svoju túžbu po živote často na nesprávnu kartu,  na  pozemský život. Kto postaví všetko na túto jednu kartu, ten určite prehrá, lebo klásť všetko len do tohoto pozemského života je riskantné, môžeme mnoho stratiť pre večnosť. Potom nám nepomôžu žiadne pilulky, injekcie, kozmetika, ani elixíry života, lebo nakoniec nám vypadne z rúk aj tento pozemský život. Ježiš nám radí, že nekonečnosť života sa dá dosiahnuť tak, keď necháme trochu bokom to pozemské a viac myslíme na to, čo je večné. Keď človek zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje Ježiša.
        Ježiš od nás žiada, aby sme vo svojom živote prijali aj utrpenie. Prijať utrpenie a kríž v živote, to neznamená špekulovať, rozmýšľať a snažiť sa pochopiť utrpenie. To neznamená o utrpení iba rozprávať, písať básne a oslavovať utrpenie. To všetko sú len slová, slová, iba slová. My kresťania musíme utrpenie prijať. Musíme svoj kríž niesť, i keď je možno taký ťažký.
        Kdesi ďaleko od nás stojí v tejto chvíli v nejakom dome, alebo v tichu kostola, alebo na zákrute osamelej cesty zlomený muž, ktorý vo svojej biede spína ruky, šepká nesúvislé slová a ďakuje Bohu, že ho stvoril a urobil schopným prijať utrpenie, že ho  urobil schopným lásky. Inde zase, pritíska matka naposledy svoju tvár k malej hrudi, ktorá už nikdy nebude dýchať. Matka pri posteli svojho mŕtveho dieťaťa ponúka Pánovi vzdych svojho oddaného srdca a v tej chvíli akoby začula jemný hlas Stvoriteľa: „Odpusť mi. Jedného dňa sa dozvieš, pochopíš a budeš mi ďakovať. Avšak,  čo dnes od teba žiadam, je tvoja odovzdanosť, odpusť.“
        Títo obaja, sužovaná, skúšaná žena i zlomený muž nerozmýšľali rozumom, nesnažili sa pochopiť prečo. Áno, v tom okamihu, kedy vzali na seba pokorne svoj osud, vtedy sa v nich naplnilo tajomstvo stvorenia. Zatiaľ, čo bez toho, aby si to uvedomovali – vzali na seba kríž, plne uskutočnili Božiu ponuku, plne pochopili Kristovu lásku alebo krátko: Stali sa svätými!
        My možno nemáme v živote také ťažké a bolestné kríže. Ale určite každý jeden z nás trpí. Nuž vezmime svoj kríž, ktorý nám Ježiš podáva a umiestnime ho vo svojom srdci. Majme ho ustavične pred očami a držme ho v objatí. Nikdy nevlečme svoj kríž za sebou, ale držme ho vo svojom náručí. A ak sa kríža bojíš, aj tak ho v živote stretneš, ale vtedy na tom kríži nenájdeš Ukrižovaného Boha. Ale ak sa nebojíš niesť svoj kríž s láskou, vtedy ťa Kristus sám ponesie a jeho zakrvavené ramená ťa podoprú. Vtedy sa kríž stane uzlom medzi jeho srdcom a tvojím a budeš vo svojom utrpení šťastný.