Premenenie Pána – posilnenie viery pri svätej omši
2025-03-16
(Lk 9, 28b-36)
Všetci ľudia sa podobáme v tom, že nám raz všetko zovšednie i tie najkrajšie a najpotrebnejšie veci. Už malé deti veľmi túžia mať krásne hračky, ale keď ich majú, pár dní sa s nimi hrajú a potom ich odhodia do kúta. Starší túžia mať krásne šaty, oblek a keď šaty chvíľu ponosia, zovšednejú. Túžime sa s niekým zoznámiť a mať dobrého priateľa, a keď sme s ním dlhšie, zunuje sa nám.
Apoštoli boli tiež každý deň s Ježišom, počúvali jeho slová, videli jeho skutky a obdivovali ho, ale časom si na neho zvykli, zovšednel im. Potrebovali zážitok, ktorý by ich vyviedol z tejto všednosti.
Sám Ježiš si dnes apoštolov volá na horu, do samoty, ďaleko od všedného života. Tam sa v tichu pred nimi premieňa. Tam sa pred nimi objaví aspoň na chvíľu čistý jas a božská krása Ježišova. Apoštoli sa presvedčili, že Ježiš je skutočný Mesiáš, keď z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie!“ Boli tak naradovaní z tohoto zážitku, že ani nechceli odísť z hory. Toto šťastie ich naplnilo natoľko, že zostali verní Kristovi do konca života, až po mučenícku smrť.
Aj my sa niekedy potrebujeme vymaniť z našej každodennej všednosti života. Potrebujeme aspoň občas nájsť chvíľu ticha, nájsť posilnenie do ďalších dní, a tak hľadáme. Hľadáme na horách, v lesoch, na dovolenkách, pri mori. Možno nájdeme oddych, odpočinok, osvieženie. Otázne je, či si každý človek môže dovoliť takéto dovolenky a výlety. My veriaci však máme inú možnosť, máme túto možnosť každú nedeľu. Veď prečo by nemohla byť tá chvíľa hľadania v našom živote nedeľná svätá omša? Prečo by sme sem nemohli prísť na hodinku vytrhnúť sa z ruchu každodenného života? Ale žiaľ, už aj nedeľná omša nám zovšednela, stala sa zbytočnou a nudnou. Stratili sme je význam a zmysel pre svoj život. Zabudli sme, že sme v blízkosti Ježiša, ktorý nám dá odpočinúť, ktorý je pre nás prameň, v ktorom sa dá občerstviť.
Niektorí ľudia, čo nechodia na svätú omšu, tak trochu s iróniou vravia: „Načo tam mám chodiť. Keby tam aspoň niečo rozdávali!“ A pritom možno myslia na cigarety alebo na pohár piva. Dejiny Cirkvi nám dosvedčujú, že pri omši dostaneme viac, než pohostenie. Vieme o prvých kresťanoch, že cisári rozkázali, aby boli pochytaní a povraždení, ak ich prichytia konať svätú omšu. Preto sa kresťania schádzali v noci, v podzemných chodbách a tam obetovali. Bola to naozaj obeta. Obetovali svoju moc, spánok a veľa ráz aj svoj život. Či by to urobili za cigaretu alebo pivo?
Alebo keď pred dvesto rokmi vo Francúzku zatvárali kostoly a zakázali slúžiť svätú obetu, kresťania sa potajomky schádzali na skrytých miestach. V prístavnom meste Le Havre prišli na zvláštny nápad. Keď prišla polnoc nasadli do člnov a vyviezli sa na otvorené more, kde bolo vidieť v diaľke matné svetlo. Tam na mori, na loďke v diaľke, čakal na nich kňaz. Priblížili sa k nemu, obklopili ho zo všetkých strán na svojich loďkách, kňaz sa obliekol do rúcha a pri mihotavom svetielku tam slúžil svätú omšu. Keď bolo pozdvihovanie, všetci klakali vo svojich loďkách a po požehnaní odplávali na breh do svojich príbytkov. Či by to robili za cigaretu alebo pivo?
Svätá omša nám dáva oveľa viac. Je to pre nás ako premenenie Ježiša pred apoštolmi. Lenže mnohí z nás si to neuvedomujú, stratili sme pojem o potrebnosti a význam omše v živote našom. Nám je potrebnejšie kadečo iné v nedeľu, ale vôbec nevidno, že by sme boli spokojnejší alebo šťastnejší.
Ja z tohto miesta nemôžem nikoho nútiť, ale napriek tomu vyzývam - skúsme si predsa len teraz uvedomiť, my, ktorí sme tu, že odpočívame v tieni Kristovej veľkej lásky. Tu sa osviežujeme jeho slovom, modlitbou a spevom. A potom odpočinutí a osviežení na duchu odchádzame s jeho požehnaním do každodenného života, aby sme svoj život naozaj žili. Ďakujem vám, ktorí ste tu dnes prišli a ktorí tu radi chodievate.
